Must

Incarnation of the Fist Wedge
Text: Milan Vagač

Objects created by humans reflect the proportions of the hand. The physiology of hands shapes the forms of objects as if following an orthodox sculptural canon. In these objects, the likeness of the human hand is so thoroughly encoded that it could be reconstructed based on their design. The emergence of new digital technologies seems to have reduced the work of human hands. Yet, tactile operations have shifted into virtual worlds, which we control through touch and gestures. The perfect form of the fist wedge has returned to mediate our interaction with virtual reality.

The objects of Slavomíra Ondrušová are defined by human physiology: the proportions of hands, the volume of palms, the length of arms, and the distance between hands and eyes. At the same time, they are castings of thought processes that occur during their creation. Irregular circles, ovals, rods, ovoids, and other shapes act as material carriers of data, which can be replayed through sight and touch. These objects are created without tools, using only hands, which transform wax into a pliable memory medium with their warmth. Heated by human warmth, the wax allows for immediate modification, with its shape and surface continuously adjustable, capturing even the subtlest changes. The creative process grants space to the hands and the material itself, embedding their own logic into the objects.

A significant part of the work process involves hesitation, which, in this case, becomes a positive quality, embodying a delicate balance between contemplation and its materialized form. A notable characteristic of the objects is their element of incompleteness, which the artist has been exploring for some time. This incompleteness is also evident in the level of abstraction of the motifs. The objects offer only fragments of narratives, hinting at potential content and meaning. The resulting tactile forms evoke a multitude of associations, with the diversity of interpretations stemming from the unique perspective of each viewer, who contributes to the objects’ meaning. As a result, the objects pose more questions than answers, activating the viewer's participation.

This experience is reminiscent of visiting an ethnographic museum, where various historical artifacts and objects whose original purpose remains unknown are on display. This impression is no coincidence, as the creations of primitive cultures are part of Ondrušová's research, further complemented by the museum-like vitrines in which the objects are exhibited. Thus, the objects evoke a sense of something intimately familiar yet distanced from us by the passage of time.

--

Inkarnácia pästného klinu
text: Milan Vagač 
Predmety vytvorené človekom odrážajú proporcie ruky. Fyziognómia rúk modeluje tvary objektov ako podľa ortodoxného sochárskeho kánonu. V predmetoch je tak dôkladne zakódovaná podoba ľudskej ruky, ktorú by na ich základe bolo možné opäť zrekonštruovať. Zdá sa, že vznik nových digitálnych technológií zredukoval prácu ľudských rúk. Taktilné operácie sa však presúvajú aj do virtuálnych svetov. Ten ovládame pomocou dotykov a gest. Dokonalý tvar pestného klinu je späť aby nám sprostredkoval kontakt s virtuálnou realitu.

Objekty Slavomíry Ondrušovej sú definované ľudskou fyziognómiou: proporciou rúk, objemom dlaní, dĺžkou paží, vzdialenosťou medzi rukami a očami. Zároveň sú odliatkami myšlienkových procesov, ktoré sa odohrávajú počas ich formovania. Nepravidelné kružnice, ovály, tyčinky, ovoidy a ďalšie tvary sú materiálnymi nosičmi dát, ktoré je možné opäť prehrávať pomocou zraku a hmatu. Objekty vznikajú bez použitia nástrojov, iba za pomoci rúk ktoré svojou teplotou menia vosk na poddajné pamäťové médium. Ľudským teplom zahriaty vosk dovoľuje meniť svoju podobu okamžite, jeho tvar a povrch je možné neustále upravovať pričom dokáže zachytiť aj tie najdrobnejšie zmeny. Rukám a samotnému materiálu je ponechaný priestor v procese tvorby, ktoré vkladajú do objektov svoju vlastnú logiku. Podstatnú súčasť pracovného procesu tvorí nerozhodnosť, ktorá však je v tomto prípade pozitívnou vlastnosťou a nadobúda charakter delikátneho balansovania medzi uvažovaním a jeho materializovanou podobou.

Dôležitou vlastnosťou objektov je rozmer nedokončenosti s ktorým autorka pracuje dlhodobejšie. Nedokončenosť je prítomná aj v miere abstrahovania motívov. Objekty nám ponúkajú len určité fragmenty naratívov, načrtávajú možné obsahy a významy. Výsledkom ohmatávania sú tvary, ktoré evokujú množstvo asociácií. Rozmanitosť interpretácií vyplýva z jedinečného pohľadu každého jedného diváka, ktorý objekty dotvára. Objekty tak kladú viac otázok, ako ponúkajú odpovedí, čím aktivizujú diváka k participácii. Podobne ako pri návšteve etnografického múzea v ktorom sa nachádzajú rôzne historické artefakty a predmety, ktorých pôvodný účel nepoznáme. Tento dojem nie je náhodný, tvorba primitívnych kultúr je súčasťou Ondrušovej výskumu a dotvárajú ho aj muzeálne vytríny v ktorých sú objekty vystavené. Objekty v nás tak budia dojem dôverne známeho, ktoré sa od nás s odstupom času vzdialilo.